Toto je poslucháčska recenzia na prvú epizódu podcastu Zjednotená krajina.
Alebo sú slovenskí politici čoraz menej nároční sami na seba, alebo sú silno ovplyvnení presvedčovacími schopnosťami svojich poradenských, komunikačných tímov, alebo tu máme generáciu politických trendsetterov, ktorí posielajú tradičné formy politickej komunikácie do zabudnutia. Premiér prezentuje svoje názory cez facebook, prezidentka teraz nahrala prvý podcast.
Pozor, spoiler alert! Hovorí v ňom o návšteve u pápeža, o tom, aké mala šaty a ako sa riadi protokolom, o tom, že zdravotníci, už aj tak dosť vyťažení pandémiou, vyzývajú neprejedať sa počas sviatkov a neprihnať si žlčníkové záchvaty, lebo skončiť v nemocnici v súčasnosti nie je dobré riešenie, a spomenula aj ako jej veľká rodina, "hujerovci", trávia vianočné sviatky a Štedrý deň. Všetko sa to počúva veľmi dobre, Zuzana Čaputová má príjemný hlas a vie sa vyjadrovať k veci. Nezabudla ani vyzdvihnúť úlohu zdravotníkov v čase pandémie a schopnosť ľudí vynajsť sa v kríze.
Otázka za milión znie: Prečo nahrala amatérsky znejúci rozhlasový rozhovor vo forme podcastu? A prečo je vo svojom podcaste hosťom a nie hostiteľkou?
Testovacie epizódy sú na podcastovej scéne skôr nepríjemnou výnimkou, ako pravidlom. Úvodný diel prezidentkinho podcastu sa podobá na poslednú úlohu komunikačného tímu, ktorú treba splniť ešte v tomto roku a pri ktorej sa treba poponáhľať.
Aj pri tvorbe podcastu platí zhruba to, čo napríklad v manažmente. Stanovíte si hlavný cieľ a potom používate existujúce nástroje a metódy, ako stanovený cieľ dosiahnuť.
Môžem sa len domnievať, čo je hlavným cieľom Zjednotenej krajiny - ak je to prinášať a vyjadrovať sa k témam, ktoré rozdeľujú (čo je viac než nutný, ambiciózny, náročný a dlhodobý cieľ) a zároveň zasiahnuť dostatočne veľké publikum, tak prvá epizóda je podľa mňa veľký omyl a premárnená príležitosť vybrať jeden spoločenský nešvár a zaujať k nemu stanovisko, vyvolať polemiku a priniesť tému medzi ľudí.
Tu sú dve riešenia: Namiesto amatérsky znejúceho rozhovoru (po technickej, obsahovej i redakčnej stránke), ktorý si vypočujú nanajvýš stovky podcastových nadšencov, kreatívcov a novinárov, ktorí o ňom stručne poinformujú svojich recipientov, môže hlava štátu požiadať verejnoprávny rozhlas o jednu reláciu mesačne, akési "hovory z Lán", v ktorej by moderovala debatu k problematike, ktorá rozdeľuje. Môže nielen klásť otázky, ale tiež vyjadriť svoj postoj, ponúkať riešenia a povzbudiť k zdieľaniu svojich skúseností na riešenie problému pozvaných hostí - napríklad zástupcov menšín, expertov na komplexné témy, starostov, mimovládky i štátnych úradníkov, celebrity i umelcov, šéfredaktorov redakcií, historikov i futurológov, Bratislavčanov i Bardejovčanov, rôzych dobrých ľudí, ktorí môžu ponúknuť svoju väčšiu či menšiu expertízu.
Rozhlasová relácia sa následne môže uploadnúť (očistená o džingle a reklamy a hudbu) do podcastovej aplikácie.
Druhým riešením, ak už teda má mať prezidentka podcast, je podcastový príhovor, esej, ideálne v havlovskom štýle, odvážna a nazývajúca veci pravým menom, úvaha - jednoducho- hodnotný prejav, ktorý má zmysel uchovať v podobe podcastu. Prezidentka môže na rovinu pomenovať problém a vyjadriť svoj postoj.
Ambícia prezidentky a jej tímu obrusovať hrany a hľadať, čo nás spája, je viac než vynikajúca. Zjednotiť krajinu cez podcastový rozhovor s vlastým PR manažérom, je omyl.
Prvej epizóde Zjednotenej krajiny chýbali ambícia (obyčajný PR rozhovor, bez nosnej témy smerom k hlavnému cieľu), precíznosť (slabá, ak vôbec nejaká redakčná práca; prezidentka improvizuje a sama priznáva, že nie je pripravená) a dôstojnosť (tykanie).
Hodnotenie 2/5
